Beh na Slavkovský štít sa konal v polovici letných prázdnin v Starom Smokovci. Už keď som skončila MF50, tak som z niekoľkých svetových strán počula, že to bude fasa. Tak takú fasu si doma vygúglim, hovorim si. Ani som si verného priateľa Googla nestihla pozvať na návštevu, ked na sieti Žužu posiela priamy link. Čítam...extrémny beh do kopca v dĺžke 7,2 km a 1427 prevýšenie, skončiť v časovom limite 2 hodiny. Hmm. Ok. Môj mozog začne hneď vyhodnocovať číslice, fakty, schopnosti, skúsenosti. Namiesto googla, zagúglim očami ja.
Žužu vravím, že na to nemám, že to nestihnem, a že jej držím palce.
Medzitým s Bobou hľadáme ďalšie zaujímavé projekty, na ktoré by sme sa mohli namotať. Namotali sme sa na tie zimné. To je ďaleko. Tie počkajú. Nech nezaháľam, hľadám ešte niečo čím by som si mohla spestriť tréningové víkendy.
Napadá ma, že vyniesť tých 50kg banánov by nemuselo byť zlé. Banány mám rada a v Tatrách som už dávno nebola. Matúš vraví, že usmievaví dobrovoľníci sa vždy zídu. Napíšem ostatným, že sa na nich veľmi tešim, že sa tam vidíme, budem veľmi tlieskať a povzbudzovať. Asi o hodinu na to im píšem znova, že kašlem na to a idem do toho s nimi. Je mi jasné, že limit nesplním. Obe moje hemisféry sa zhoduju na tom, že by som to mohla dať za 2 h 15 min. Predsa len, nikdy som do kopcov nebehala. O rýchlosti už ani nevravím. Samozrejme, každého a hlavne seba uisťujem, že za dva týždne už nestíham ani nič natrénovať a že podstatná pre mňa nie je "medajla", ale zážitok.
Prihláška poslaná. Pozerám do kalendára, ktorý krúti hlavou nad ďalším mojím výmyslom. Zavriem ho, jeho prístup sa mi nepáči. Ani tých pár dní, ktoré do preteku ostávajú. 12 dní.
Prvých 5 dni som behala všade, po kopčekoch, rovinách, občas rýchlejšie, často pomalšie, niekedy krátko, veľalkrát dlho.
Na 6 deň som už bola serióznejšia. Výlet na Ostrú-Tlstú bolo náročné zahrievacie kolo. Funim. Tohto zlozvyku sa musím čo najskôr zbaviť.No zároveň ma teší, že Bobo za mnou chvíľu funí tiež :).
 |
| Ostrá |
 |
| Rozjímanie na Suchom |
Na druhej strane, moja parťáčka Bobka sa deleguje do pozície šerpu a spolu s Petrikom a Justice sa dohodli, že ma pôjdu hore na Slavkáč čakať. Moje srdiečko sa veľmi potešilo, predsa len ešte nikdy ma nikto v žiadnom cieli nečakal ...hmm...nooo... radšej koniec patetického okienka.
V utorok si z výkladu vyberám prechádzku na Martinské Hole. Nemám chuť sa už nejak naháňať, tak idem len tak lajtovo až k vysielači. Necítim sa moc dobre. Počasie je na tom asi rovnako a ohľaduplne mi posiela pokojný dážď.
 |
| Trochu smutno na martinkách |
V stredu som dala prednosť asfaltu a zabehla si na stráne. Myseľ som presvedčila, že by mohla docupkať až pod lanovku. Je skoro ráno, takže neprotestuje.
Štvrtok ráno mi budík zvoní o piatej. Pýtam sa ho prečo, ale neodpovedá. Nereagujem teda ani ja a spím ďalej. Mala som v úmysle ešte pred prácou vyšľapať magurku...ale tak.. mám na to predsa celý deň. Poobede-> mission completed.
Tréningy skončené...a vážne-nevážne, nemala som z nich žiadne očakávania, trénovala som len pre pocit.
Je piatok a odchádzame do Tatier, teším sa na to dobrodružstvo. Kebyže môžem, zavrtím chvostíkom :)
Vlak z Vrútok do Popradu mešká, veľmi nás to prekvapilo :) a tak sadáme na malé pivko. To veľké si už dávame v Starej Lesnej kde sme boli ubytovaný u jedného milého pána (vďaka Žužu). Tentokrát sa veru žiadny večerný čurbes nekonal.
 |
| V Kolibe na jednom |
V tú vytúženú sobotu sa budíme do krásneho rána. Ošéfujeme sa a dobrý ujo nás bere rovno na miesto štartu do Starého Smokovca. Bobka, Katka a Petrik už vykračujú napred a ostávam sama. Rozhodla som sa spapkať banán a nasať trochu atmosféry. Vôbec neviem čo ma čaká. Už ani neviem či som tu niekedy bola. V myšlienkach ma "vyrušuje" známa tvár pána doktora Vladka. Vidím, že dnes má pri sebe posilu. Srandisti to sú. Vladko niekoľkokrát zopakuje, že nevie čo tam robí...tento stovkár by sa to predsa mal pýtať mňa ;).Narazím ešte na Mateja, prehodíme pár slov. Vyzerá sebaisto. Asi ide vyhrať:)
Som fakt rada, že som tu neni sama.
Všetci sa zrazu rozbehli. Nebudem béčko a budem predsa bežať tiež. Bežím decentnú chvíľu. Ďalšiu, dlhšiu chvíľu sa snažím zosúladiť krok s mojím dychom, nech sa moj anaeróbny prah nezblázni hneď na začiatku. A tak si kráčam. Nemám sa s kým porozprávať a keď stretávam na nejakom 3km dievča s vrkočmi (dievča s vrkočmi nesúťaži), tak sa na ňu zavesím. Má dobré tempo. Rozprávam na ňu, ale ona sa iba sem tam pozrie a usmeje. Asi mi nerozumie. Joj, keby šla takto stále predo mnou, možno aj dojdeme úspešne do konca. No dievča zastavuje a tak som opäť sama.
Prichádzam na občerstvovačku v 40 minute. Fuuu. Smädná som riadne, vypijem hneď 4 poháre aj keď nie som si istá, či je to vhodné. O chvíľlku vypotím. Na občerstvovačke sa pýtam, že či to hore stíham. Dievčatá neodpovedajú (teraz už viem prečo). Ujo záchranca tvrdí, že to dám. Pri poslednom poháriku im hovorím, že som posledná, že už môžu ísť dole, ale oni ma uisťujú, že určite nie, že oni presne vedia kto je posledný.
Po tejto malej diskusii som teda pozitívne naladená a dávam sa znova do tempa. Už som na skalkách a tak si cez ne cupitám. Veľmi sa mi to páči. Oproti Fatre je to celkom zmena. Trošku sa aj pokukám. Pekné sú tie Tatry.
Cestou necestou míňam tradičných turistov. Niektorí, keď vidia ružové čislo sa dajú ohľaduplne nabok, niektorí nie.
Mám za sebou 1 hodinu a 25 min keď stretávam mladého chalana, ktorý beží dole. Pýtam sa ho, či za pol hodinu vyndem hore. " No neviem, ak pobehnete, tak áno", vyká mi. Ach, hneď dva čierne body. Za ten beh a to vykanie. Ako už len mám po týchto skalách pobehnúť?
Opäť som smädná. Veľmi. Nemám nič, len tieto schody do neba. Súťažiaci s číslom neviem aké kráča dole a asi vidi ten smäd v mojich očiach, lebo mi podáva vodu. Celú minerálku. Povďačná som.
No nebudem sa vzdávať, treba ísť hore, mám tam návštevu. Dostávam sa...asi k Nosu. Pozriem na hodinky, už nekričia, ukazujú dve hodiny. Limit vypršaný. Usmejem sa a v tomto duchu sa plazím nahor. Ostatní súťažiaci už zbiehajú dolu a milo ma povzbudzujú...neviem čo povedať, tak sa stále usmievam. Uvažujem či si číslo mám dať dole teraz, alebo neskôr.
Prichádzam hore, snažím sa nájsť cieľ lebo som mala takú chuť to aspoň symbolicky zakončiť. Už žiadny nebol a tak sadám na najbližší kameň. Ani neviem prečo, ale chce sa mi trošku plakať (kurča, s tým musím tiež niečo robiť). Som proste len dojatá, že som hore vyšla. Hodinky ukazujú čas 2 h 11 min. O 4 minúty lepšie ako som predpokladala. Pribehnú ku mne ostatní. Sú veľmí milí, gratulujú mi, aj keď neni vlastne začo. No hrozne sa teším, že sú takí milí :)
Je tam krásne. Ešte nikdy som nevyšľapala po svojich tak vysoko.
 |
| Na Slavkovskom štíte |
 |
| Starý Smokovec, lanovka |
